Prvý a druhý rok v škole boli výrazne odlišné. V prvom roku som bol triednym učiteľom tretiakov. Keďže som dovtedy nikdy neučil, bola to pre mňa intenzívna škola života. Zároveň to bol rok zatvárania a otvárania škôl v závislosti od pandemickej situácie. Preto bolo budovanie vzťahov jednou z najväčších výziev. V triede som sa nachádzal takmer nonstop, čo sa deťom najprv nepozdávalo, keďže učiteľ má vraj byť cez prestávku v zborovni alebo na chodbe. Nakoniec sme si na seba zvykli a silné vzťahy nám zostali aj ďalší školský rok, kedy som sa už v tejto triede vyskytoval iba občas.
Druhý školský rok sa moja rola v škole zmenila. Získal som na polovičný úväzok pracovnú pozíciu Školského digitálneho koordinátora (ŠDK). Druhá polovička úväzku mi zostala učiteľská, tentokrát ale zameraná iba na vyučovanie anglického jazyka. Učiteľovanie sa mi značne zjednodušilo, no funkcia ŠDK mi dala zabrať. Z tejto pozície som mal väčšie možnosti robiť zásadnejšie zmeny v škole. V spolupráci s aktívnym vedením školy ako aj s ochotnými kolegami, sa nám podarilo získať napr. projekt Modernejšia škola, čím sme vedeli financovať vybudovanie školskej čitárne či modernizáciu tried. Tiež sa nám podarilo rozbehnúť interné vzdelávania učiteľov a to nielen v téme digitálnych kompetencií, ale aj v témach ako inklúzia, komunikácia či mentálne zdravie.

Tieto dva roky boli pre mňa naozaj intenzívnym výletom mimo svet, v ktorom som žil pred týčom. Videl a zažil som situácie, ktoré mi umožnili rásť, ale aj situácie, ktoré mi ukázali, kde sú moje hranice toho, čo ešte vládzem a zvládam. V škole som nadviazal zopár silných priateľstiev, preto sa mi neodchádza úplne ľahko. Napriek tomu (alebo vďaka tomu) si odnášam dobrý pocit a užitočné skúsenosti.

ChfS pre mňa nebolo prínosom.

Ešte neviem, aké budú moje ďalšie kroky po programe.