Adriana Zarembová

V programe pôsobila na ZŠ Huncovce.
Učila predmety: triedna učiteľka na prvom stupni - svoju triedu učila všetky predmety.
Krúžky: 1. rok: V rozprávke; 2. rok: Malý programátor

Študovala v Bratislave interkultúrnu komunikáciu a cudzie jazyky na Ekonomickej univerzite, kde úspešne dokončila bakalársky stupeň.

Keďže má rada výzvy, rozhodla sa prihlásiť na magisterský stupeň do Dánska na Aarhus University. Práve tam doštudovala interkultúrne štúdia v angličtine a nemčine.

"Do Teach for Slovakia som sa prihlásila, pretože Slovensko milujem. Zároveň si ale uvedomujem aj to, že naša krajina potrebuje zmenu. A hoci s najväčšou pravdepodobnosťou nezmením zo dňa na deň celú spoločnosť, budem veľmi rada, ak čo len trošku pomôžem zmeniť osudy detí a popri tom tiež hodnotovo podrastiem."

V mojich žiakoch som sa snažila vybudovať pocit zodpovedného občana. Často sme riešili ekologické témy, čítali si noviny, rozprávali sa o dopade správania človeka.

Za môj najväčší úspech považujem to, že žiaci začali pracovať a vnímať dôležitosť učenia. Keď dostali prácu, nepýtali sa "a načo mi to bude?" alebo "ja to aj tak neviem", ale proste pracovali. A nebolo to o tom, že by nepoužívali kritické myslenie, len si uvedomili, že ak sa chcú zlepšiť, potrebujú makať.

V druhom roku v septembri sme išli do Bratislavy. Výletu sa zúčastnilo 7 detí z mojej triedy. Toto bol určite highlight dvoch rokov. Mali sme aj menšie výlety: na Hrebienok, do kina, do Popradu, do Kežmarku. Plánovali sme aj výlet do KE, ale prišla korona.

Na začiatku druhého roka som si povedala, že ak po mne ostane v Huncovciach aspoň malinká zmena, budem šťastná. Nebolo to úplne jednoduché, ale podarilo sa prepojiť niekoľkých stakeholderov a dotiahnuť k nám projekt Omama.

Dva roky v TfS mi otvorili oči, v tom ako fungujú marginalizované rómske komunity a ich vzdelávanie na Slovensku.

Naučila som sa vnímať ich pohľad na túto problematiku, ako aj vnímanie učiteľov na škole.

V otázke osobného rastu som si zlepšila asertivitu, locus of control. Čo sa mi osvedčilo nielen pri učení, ale aj v každodennom živote je to, že sa nefixujem na veci len z mojej perspektívy, ale učím sa vnímať aj iných ľudí a ich prínos. Je to naozaj veľmi obohacujúce.

Po dvoch rokoch odchádzam a viem, že problémy sa dajú riešiť, ak sa nájdu správni ľudia. A v Teach sa ich našlo dosť.

Na začiatku som bola veľmi skeptická voči ChfS. Keď sa ma však stále viac podporovateľov pýtalo, ako to zvládam, aké je to učiť deti z osady a ako by mohli pomôcť, tak som si uvedomila, že sú to vlastne ľudia, ktorí by sa vôbec nemuseli zaujímať o nejaké zabudnuté osadnícke deti pod Tatrami.

Ale oni to robia, zaujímajú sa, chcú sa s nimi stretnúť a pomáhať. S niektorými som sa rozprávala dlhé hodiny a cítila nesmierne pochopenie, ďakujem Katka a Boris. Iní išlo rovno na vec a zorganizovali výlet. A ďalší prišli do školy a odučili hodinu. Moji žiaci takto mohli pocítiť, že nie sú len "odpad spoločnosti" ako sa často vnímajú, ale že existuje veľa ľudí, ktorí precestujú polovicu Slovenska, len preto, aby sa s nimi stretli.

Sú ľudia, ktorí ich vzali do hlavného mesta, aby deti videli aj svet mimo osady, ďakujem Marek. Sú ľudia, ktorí im doniesli plnú tašku školských pomôcok, ďakujem Martina. A ďakujem aj tým, ktorí sa ich navštítiť len chystali, ale bohužiaľ to nestihli.

Počas leta som absolvovala stáž na Štátnej školskej inšpekcii. Za túto možnosť som veľmi vďačná.

Pomohla mi uvedomiť si, že momentálne ešte nemôžem odísť z Huncoviec, a že ešte potrebujem ostať pracovať s konkrétnymi ľuďmi.

Otázka detí z chudobných rodín a nemožnosť im pomôcť vyvíjať sa len z pozície učiteľa alebo úradníka sa ma veľmi dotkla.

Preto, keď mi organizácia Cesta von ponúkla podieľať sa ako mentorka na projekte Omama priamo v Huncovciach, nemohla som odolať. Popri tom by som sa ale ďalej chcela venovať školstvu.